o psikovy
29. 12. 2008
Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, deti ešte chodili do základnej školy. Síce syn túžil po psíkovi, ale bola som proti tomu, nakoľko som mala dve zamestnania a bála som sa, že sa nebude mať kto o zvieratko postarať. Medzitým ubehlo pár rokov, deti vyrástli a osamostatnili sa. Ja som spoznala priateľa, ktorý má psa a po dlhšej známosti sme sa rozhodli, že sa k nám prisťahuje. Nevedela som si predstaviť, aké to bude, keď príde aj s psíkom. Nevedela som si to spolužitie predstaviť. A potom sa teda prisťahovali. Okrem psíka síce prišli aj rybičky a andulky, ale moje srdce si získal najmä on, Šarik. Postupne sme si na seba zvykali. Šarik už mal 8 rokov, takže mal svoje zvyky, aj preňho bolo to presťahovanie ťažké. Šarik je kríženec špica, aby si zvykol, brávala som si v čase, keď sme mali byť obaja v práci dovolenku ( ja pracujem na smeny a priateľ len cez den). Je síce pravda, že už je u mňa dva roky a ja som ho poriadne rozmaznala. Neviem si predstaviť, že by sa mu niečo stalo. Keď prídem domov z práce, skáče len okolo mňa, akonáhle sa postavím, je pri mne, keď si ľahnem po nočnej, zase ma stráži. Zbožňuje ma a ja zbožňujem jeho. Strašne ma trápi, keď vidím v správach ako týrajú zvieratá. Naposledy ma dojal príbeh sučky a rozmýšľala som nad tým, že si ju zoberiem, ale žiaľ, zomrela.
Bojím sa jedného, ako sa vyrovnám so stratou Šarika, má už predsa svoje roky ale viem určite, že ak by sa mu niečo stalo, automaticky si zoberiem z útulku nejakého psíka, lebo tá nemá tvár mi dáva strašne veľa.
Komentáre
Prehľad komentárov
kuzfdddjdjdk
sar
(sar, 16. 11. 2020 12:53)